Povinné čítanie: Ladislav Mňačko – Ako chutí moc
Moc. Kto by ju nechcel? Kto by netúžil po schopnosti ovplyvňovať životy a osudy ostatných? No má moc skutočne iba samé výhody? Je naozaj sladká alebo má skôr trpkú príchuť? Odpovede na všetky tieto otázky nám ponúka kniha Ako chutí moc od Ladislava Mňačka.
Zaradenie: socialistický realizmus
Literárny žáner: politický pamflet / publicisticko-reportážny román
Kompozícia: 18 kapitol
Téma: analýza života štátnika, ktorého nekontrolovateľná moc postupne rozkladá politicky, mravne aj ľudsky
Idea: „Moc nie je dobrá ani zlá – môže sa stať dobrom alebo zlom, záleží na tom, kto ju využíva.“
Knihe sme sa úkosom povenovali aj v článku: https://abditory.235.sk/4-najlepsie-knihy-roku-2022/ Tu si ju však prejdeme naozaj dopodrobna. Tak sa pohodlne usaďte a poďte si prečítať viac o jednom z diel, ktoré nemôže chýbať na správnej hodine literatúry!
Politický pamflet? Čo to je?
Pamflet, nazývaný aj hanopis, je kratšie literárne dielo, ktoré kritizuje spoločnosť alebo jednotlivca. Autori zámerne zdôrazňujú a zveličujú záporné stránky a vlastnosti. Typický je najmä pre politické témy.
Ladislav Mňačko, všestranný umelec
Ladislav Mňačko bol jednou z najvýraznejších osobností slovenskej žurnalistiky a literatúry v 50. a 60. rokoch. Bol však aj uznávaným publicistom, prozaikom a dramatikom.
Narodil sa 29. januára 1919 v dedine Vlašské Klobouky v dnešnom Česku. Väčšinu jeho detstva a mladosti ale prežil v Martine. Tam sa vyučil za predavača v lekárni, neskôr pracoval ako pomocný robotník na stavbách.
Po vyhlásení Slovenského štátu v roku 1939 sa pokúsil o útek do ZSSR a neskôr na Západ. Jeho pokus o prekročenie nemecko-holandskej hranice sa však skončil neúspešne – chytili ho a bol uväznený v koncentračnom tábore. Odtiaľ bol odoslaný na nútené práce do baní pri Essene v Nemecku. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a zúčastniť sa partizánskych bojov počas 2. svetovej vojny. Tesne pred koncom vojny utrpel ťažké zranenie.
Po zotavení sa stal jedným z najprominentnejších novinárov – pracoval v redakciách Rudého práva a Pravdy a tiež pôsobil ako šéfredaktor časopisu Kultúrny život.
Prečo na chvíľu jeho meno úplne zmizlo z učebníc literatúry?
V roku 1967 emigroval do Izraela na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, namierenej proti Izraelu. Orgány ČSSR ho zbavili štátneho občianstva, bol mu odobratý titul zaslúžilého umelca a taktiež bol vylúčený z KSČ (Komunistickej strany Česko-Slovenska).
Druhá jeho emigrácia nasledovala po augustovom obsadení republiky vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968. Po emigrácii do Rakúska mu odobrali členstvo v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli zakázané, stiahnuté z knižníc a skartované. Od tohto momentu nenájdeme jeho meno v učebniciach literatúry.
Do Československa sa vrátil v roku 1989 a vystupoval proti jeho rozdeleniu. V roku 1993 si zvolil Prahu ako svoje bydlisko, no zomrel v Bratislave na začiatku roka 1994.
Okrem diela Ako chutí moc je Mňačko známy aj svojím autobiografickým románom Smrť sa volá Engelchen (filmové spracovanie), zbierkou poviedok Marxova ulica či knihou Oneskorené reportáže, v ktorej opísal zákulisie politických procesov v 50. rokoch.
Postavy a ich charakteristika
Frank
Frank je prominentný fotoreportér už 20 rokov. Dokumentuje oficiálne stranícke a štátne udalosti. Myslí si, že jeho povolanie je absolútne nepotrebné, cíti, ako ním ostatní opovrhujú a majú ho za niktoša. Netúži po sláve a nevadí mu anonymita, ktorú má ako fotograf medzi známymi ľuďmi. Vlastní súkromnú zbierku fotografií významných ľudí, ktoré odrážajú ich druhú – pravú tvár, je to jeho záľuba.
„Ja nie som človek s tvárou, moja tvár, to je tá vec, visiaca na remienku na mojom bruchu, šošovka veľkého objektívu Hasselblad, to som ja…“
Pavlína
Žena Franka, ktorú kvôli svojej práci zanedbával.
Mŕtvy štátnik
Frankov priateľ už od školských čias. Prvý muž v krajine, zomrel ako 52 ročný, spočiatku bol veľmi odvážny a spravodlivý. Pôsobil ako vodca legendárnej partizánskej skupiny počas SNP, v ktorej bol spolu s Margitou a Frankom. Vedel rázne vyriešiť každý problém, no mal značné problémy s alkoholom.
„Napokon ku koncu sa ten mŕtvy začal Franka báť. Možno vycítil, že Frank o ňom priveľa vie, a uvedomoval si, ako sa to skončilo s tými, o ktorých on priveľa vedel. Ale vtedy sa už bál všetkého a všetkých. Vtedy sa už bál tieňov. A tieňov bolo dosť a stále ich pribúdalo.“
Margita
Prvá žena štátnika. Zhovievavá a pokojná, ale zanedbávaná, pretože pre štátnika nebola dostatočne reprezentatívnym typom. Bývalé dievča Franka, štátnik sa o ňu začal zaujímať, preto sa s Frankom dokonca pobili. So svojím skromným životom bola spokojná – nemusela sa pretvarovať a ukazovať na verejnosti.
„Nebanujem nič. Bola som šťastná.“
Martin
Syn mŕtveho štátnika a Margity. Nemal s otcom veľmi dobrý vzťah, po afére na univerzite ho vyhnal z domu a vydedil. Pracuje ako asfaltér a na pohreb svojho otca prichádza v špinavom oblečení.
Vdova
Druhá žena štátnika. Bola najprv jeho sekretárkou. Jej život sa zmenil na pretvárku, ktorú musela hrať na verejnosti, ale aj v súkromí. Prekážal jej nedostatok súkromia, myslela si, že ju stále niekto sleduje. Neskôr si z mŕtveho robila posmech, pohŕdala ním. Ich spoločný dom mali rozdelený na dve časti.
Galovič
Šéf bezpečnostného kabinetu. Bol presný opak mŕtveho: rozhodný, nerád sa ukazoval na verejnosti a vedel používať moc. Nikomu neveril a obklopoval sa jemu podobnými ľuďmi. Všetko, čo bolo zlé, nevhodné alebo nepohodlné, zničil. Nenávidel intelektuálov, systematicky sa ich snažil odstrániť. Galovič to robil z presvedčenia, mŕtvy zo žiarlivosti a zo strachu.
„A Galovič nezabúda. Nezabúda nikdy. K jednej z Galovičových povinností je nezabúdať. Na nič, nikdy…“
Licka
Barmanka v bare Dukla, ktorý sa najskôr volal Manhattan. Frank tam často zvykol chodiť a veľmi sa mu páčila. Dôvod, prečo bar premenovali, bol, že pôvodný názov evokoval západ. Meno Dukla už oveľa viac pripomína východné nastavenie.
Profesor Fonda
Frankov známy, kvôli mŕtvemu si zničil zdravie v bani.
Veronika Hatalová
Učiteľka, ktorú sankcionovali za vytriasanie bieleho obrusu z okna, pretože si mysleli, že komunikuje s ľuďmi za hranicami (narážka na vtedajší režim – upodozrievanie, špiónstvo, …).
Jančuška a Miklík
Špehovali každého, žalovali, udávali a šírili zlo.
Judita
Partizánske dievča, ktoré malo vo vojne zápletku so štátnikom. V súčasnosti sa venuje chovu psov.
Doktor Polomec
Otec Judity, lekárnik, ktorý bol nespravodlivo odsúdený. Písal si listy s jedným Izraelčanom, kde dával najavo skutočnosť o režime.
O diele
Autor v diele využil personálneho rozprávača (takmer vševediaceho). To znamená, že dielo je písané v 3. osobe singuláru, ale veci a udalosti vnímame očami jedinej postavy, v tomto prípade je to z pohľadu Franka.
Autor využíva retrospektívny kompozičný postup, t. j. vracanie sa v spomienkach do minulosti. V knihe nájdeme aj príbeh druhého štátnika, ktorý sa stal obeťou samovraždy. Mal malý pohreb, ktorého sa Frank zúčastnil.
V knihe sa nachádzajú aj prvky stajomňovania – nie je známy štát, ani mesto, v ktorom sa dej odohráva, ale ani meno mŕtveho štátnika. Ten bol vždy spomínaný iba ako „mŕtvy“, „štátnik“ alebo „veľký muž“.
Použité boli oslovovania, ktoré sú charakteristické pre danú dobu (súdruh, súdružka,…), ale dokonca aj vulgarizmy.
Román má aj historickú hodnotu, pretože pomerne presne zachytáva udalosti konkrétnej doby.
V diele sa vyskytujú dve dejové línie:
- dejová línia prítomnosti – 3 dni, počas ktorých sa koná rozlúčka so štátnikom
- dejová línia minulosti – spomienky postáv prichádzajúcich na pohreb
Stručný dej príbehu
Fotoreportér Frank prichádza do smútočnej siene, kde sa bude konať 3 dni trvajúca rozlúčka s jedným z najvyšších straníckych funkcionárov štátu. Bol to jeho bývalý priateľ, s ktorým sa poznal už od školských lavíc. Má za úlohu zdokumentovať celý pohreb. Pri tejto príležitosti spomína na to, akým človekom býval mŕtvy, keď ešte bol jeho priateľom, a akým sa stal, keď postupoval stále do vyšších funkcií.
Pohreb je výborne pripravený. Všetko musí fungovať perfektne. Príchody, odchody aj nástupy mal na starosti jeden človek – tajomník. Prišli tisíce ľudí, no väčšina len z povinnosti. Dokonca tam nahnali aj deti zo škôl. Ale skutočne za ním nikto nesmúti, všetkým bol ukradnutý. Má drahú, no zbytočnú rakvu, nakoľko sa ho o pár dní chystajú spáliť.
Rozlúčiť sa s mŕtvym štátnikom prichádza aj vdova, jeho druhá žena. Jeho smrť berie skôr ako vykúpenie. Aj napriek tomu, že so svojím otcom nemal dobrý vzťah, prichádza aj jeho syn Martin, ktorého mal spolu s Margitou. Príde ale neupravený, v špinavom pracovnom oblečení, čím vzbudzuje všeobecné pohoršenie. Pracuje ako asfaltér, len na chvíľu odbehol z práce. Asfaltujú totiž hlavnú ulicu, ktorá musí byť čoskoro hotová, pretože po nej pôjde smútočný sprievod.
Frank s mŕtvym mali vždy rovnaký vkus na ženy. Stretávali sa každý večer pri rieke. Frank mal vtedy dievča – Margitu, ktorá sa k nim pridávala a spolu sa chodili kúpať nahí do zátoky. Keď mu ju štátnik prebral, pobili sa. Funkcionár si ju zobral za ženu, no neskôr sa s ňou rozviedol, lebo nebola preňho dosť reprezentatívna.
Moc, ktorá mení a život prežívaný v neustálom strachu
Mocenský charakter štátnika sa prejavil, keď obaja slúžili v Povstaní. Vtedy bol odvážny a mal veľkú autoritu. Keď bol ich tábor napadnutý Nemcami, utiekli cez hory k inej skupine. Veliteľom tejto skupiny bol Rus, ktorý ich s nevôľou prijal. Zneužíval svoju moc. Raz prikázal Frankovi, aby zabil nevinného roľníka. On to odmietol, ruský veliteľ ho obvinil, že je zradca. Mŕtvy sa ho zastal, zatkol ruského veliteľa a prebral vedenie nad skupinou.
Potom sa však bývalý priateľ začal meniť a pomaly sa dostával vyššie. Stal sa šéfom kraja a všetky problémové situácie síce vyriešil, no jeho riešenia neboli práve efektívne. Raz, keď mu dedina poslala list, v ktorom tvrdila, že nebude plniť päťročnice, prikázal danej dedine vypnúť dodávky elektriky, zrušiť poštu a autobusy.
Namiesto Margity si našiel inú ženu, jeho sekretárku. Týmto rozhodnutím pochoval celú svoju kariéru a dal príležitosť Galovičovi na jeho odvolanie.
Lenže čím vyššie stúpal ako funkcionár, tým hlbšie klesal v očiach priateľov. Moc zdeformovala jeho charakter. Považoval sa za neomylného, rozhodoval o všetkom, i o takých oblastiach, ktorým vôbec nerozumel. Mal toľko práce, že ani pri jednom probléme nevydržal dlho a ani ho nevyriešil a časom naň úplne zabudol. Zabúdal na starých priateľov, nových nenachádzal, pretože sa už každého bál, nikomu neveril a bál sa o svoje postavenie.
Pred definitívnym pádom ho zachránila iba choroba a smrť
Ak mu chcel niekto s niečím poradiť, aj tak si urobil po svojom a za svoje chyby trestal tých, ktorí boli nevinní. Dal vybudovať cementáreň na nevyhovujúcom mieste, ktorá vydržala iba 2 roky a znečisťovala kvalitu ovzdušia v dedine.
Človek v pozadí, ktorý bol mocnejší než tej najvyšší – Galovič, zapríčinil jeho politickú smrť, pretože na poľovačke zastrelil srnu. Išlo o vážne porušenie funkcionárskej a občianskej disciplíny, lebo srny chránil zákon a poľovať na ne v čase ochrannej doby bolo zakázané. Preto zakázal publikovať jeho fotky v novinách. Jeho fyzická smrť prišla neskôr, dôvodom úmrtia štátnika bola úremia. Táto príčina však bola málo dôstojná na niekoho s tak vysokým postavením, a tak ju lekári museli zmeniť na leukémiu. Najlepšou smrťou pre štátnika by bol však srdcový infarkt, ktorý by ukazoval, že sa prepracoval na smrť.
Zomrel celkom opustený, stratil nielen česť a tých, ktorí ho skutočne mali radi, ale aj postavenie. Galovič na záver pohrebu prednáša rozlúčkový prejav, ktorý bol falošný a plný pretvárky.
„Štátnik nemôže. Štátnik nesmie. Žiadny štátnik ešte neumrel na urémiu. Štátnik nemá právo voliť si príčinu smrti. Prinajmenšom nie verejne. Môže umrieť na čokoľvek, to je jeho súkromná vec, ale verejne nesmie.“
V závere sa Frank zamýšľa nad tým, čo moc vlastne je a ako ju zosnulý využíval:
„Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla? Kedysi si býval zdravý, mocný, plný elánu. A šťastný. Zintenzívnelo sa tvoje šťastie? Priniesla ti moc ďalšie šťastie, alebo nahradila bývalé nejakým iným?“
„O desať rokov ťa už nespomenú ani v historickom kalendári. O desať rokov ešte možno, o jedenásť už nie. Stálo to všetko za to, takto potlačiť, zničiť, zradiť sám seba? Bývali časy, keď zástupy šli za tebou do ohňa. A predvčerom ti nemal ani kto oči zatlačiť.“
„Ako ti chutila všetka tá moc, čo si mal vo svojich rukách, ty mŕtvy?“
„Moc, ty mŕtvy, nie je ani dobrá ani zlá. Moc sa môže stať dobrom, moc sa môže stať zlom, záleží na tom, kto ju používa. Ako s ňou vie zaobchádzať. Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohí by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohí preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť.“
„Nie smútok. Nie nenávisť. Ale neúčasť, ľahostajnosť, ty mŕtvy, ľahostajnosť ťa bude sprevádzať na tvojej zajtrajšej poslednej ceste do zabudnutia.“
Môj celkový dojem
Musím sa priznať, že aj ja som jedným z tých študentov, ktorí siahnu po knihe zahrnutej do povinného čítania len z nutnosti, ale toto dielo ma naozaj oslovilo. Bolo napísané jednoducho a už od prvej strany som bola naplno vnorená do deja a premýšľala, čo ma čaká. Veľmi efektívne bolo využité prelínanie sa minulosti s prítomnosťou, vďaka ktorému boli čitateľom lepšie priblížené všetky udalosti, ktoré sa odohrali počas života štátnika.
Určite túto knižku odporúčam prečítať všetkým z našej generácie, pretože vďaka nej si môžu lepšie predstaviť dobu, v ktorej vyrastali a žili ich starí rodičia. Síce je dielo už trošku staršie, ale jeho posolstvo zostáva aj naďalej aktuálne. Uvidíte, že ak dáte tejto knihe šancu (https://www.martinus.sk/?uItem=247387), určite v nej nájdete niečo, čo vás prinúti sa zamyslieť.
Until next time! Nika 💜