Tam, kde sa všetko začína – STAROVEKÁ LITERATÚRA

Staroveká literatúra. To sú hrdinovia, ktorí bojujú za slávu svojej ríše a bohovia držiaci nad nimi pevnú ruku. Dobro víťaziace nad zlom a knihy plné rád, ktoré učia ako žiť múdro, čestne, no najmä statočne. S rozvojom civilizácie ide ruka v ruke aj rozmach písaného slova. Oplatí sa ešte dnes spomínať na tak vzdialenú dobu? A čo trápilo bežných starovekých ľudí?

Vítam ťa pri prvej časti literárneho denníka. Maturitná skúška už naozaj klope na dvere a myslím, že je najlepší čas na zopakovanie si tých najdôležitejších vedomostí nadobudnutých počas uplynulých 4 rokov. A ako lepšie začať, než úplným začiatkom?

Starovek je epocha, z ktorej okrem iného pochádzajú aj úplne prvé zachované písané diela. V súvislosti s tým ti pravdepodobne napadne Epos o Gilgamešovi, známa ti je určite aj kniha všetkých kníh Biblia, no nemôžeme zabudnúť ani na nemenej dôležitú antickú literatúru, z ktorej umelci čerpajú dodnes.

Staroveká literatúra sa vyvíjala v rôznych prúdoch, pričom rozhodujúcim faktorom bola oblasť vzniku. Rozdeľujeme ju teda na dve veľké skupiny: orientálnu a antickú.

Orientálna staroveká literatúra

Sumerská staroveká literatúra

Do orientálnej literatúry bezpochyby patria Sumeri. Sú to práve oni, bez ktorých by sa ľudstvo nikdy nemohlo stať technickou civilizáciou. Vynašli totiž koleso a keď sa tak nad tým zamyslíš, dnes už takmer neexistuje prístroj, kde by nebolo použité. Obyvateľom južnej Mezopotámie však prisudzujeme aj objav nenahraditeľne dôležitý pre literatúru. Nie je ním nič iné, než klinové písmo, najstaršie aké poznáme.

Sumerská staroveká literatúra sa nesie na vlnách polyteizmu, čo znamená, že ľudia si príliš nelámali hlavu nad tým, ktorý z bohov je ten „najvyšší“. Uznávali a uctievali viacerých bohov súčasne. Aj viera v kresťanskú Svätú Trojicu je možným pozostatkom polyteistických náboženstiev. Postavy zo sumerských diel sú týmto bohom podriadené a zároveň nekonečne túžia byť ako oni. Snívajú o sláve, výnimočnosti, no hlavne nesmrteľnosti. V rozsiahlych epických dielach sa stretávame aj s postavami polobohov. Dokonalým príkladom je už spomínaný Gilgameš.

---

Epos o Gilgamešovi (asi 2 000 pred n. l.)

Eposom o Gilgamešovi sa začínajú dejiny svetovej literatúry. Pôvodný text sa zachoval zlomkovito a je poznačený časom – niektoré riadky napríklad chýbajú, iné sú nejasné či prepísané. Aj napriek menším nedokonalostiam však príbeh a jeho hlavná myšlienka zostávajú rovnaké ako pred dávnymi vekmi. Mezopotámskeho človeka najviac znepokojovala otázka života a smrti, osudu jednotlivca a zmyslu jeho života, a to sa stáva ústrednou témou aj Eposu o Gilgamešovi.

Ešte predtým ako sa pustíme do obsahu diela, pripomeňme si jeho žáner. Ako z jeho názvu vyplýva, ide o epos, konkrétne hrdinský. Epos si môžeš predstaviť ako pomyselného staršieho brata románu. Ide o najstarší epický žáner vôbec. Často zobrazuje veľkú historickú udalosť alebo osobnosť. Môže byť bohatiersky, duchovný, historický či idylický. Skladá sa z hlavnej a niekoľkých vedľajších línií, a z kompozičného hľadiska sa delí na tri časti.

• 1. úvod/propozícia (stručne zhrnutý obsah diela)
• 2. vzývanie/invokácia (spisovateľ „volá“ na pomoc múzu, svoju inšpiráciu)
• 3. dlhé opisné časti (tu dochádza k vyvrcholeniu deja, častokrát boju medzi hlavnými postavami, do ktorého zasahujú aj samotní bohovia)

Krátke zhrnutie deja

Gilgameš ako sumerský kráľ svoj ľud nešetril. Za nesmierne dôležité považoval vystavanie hradieb a pracovať museli naozaj všetci, a áno, aj deti. Keď to s výstavbou nevyzeralo práve rúžovo, bohyňa Aurora zoslala jeho ľudu rovnako silného muža ako bol Gilgameš. Volal sa Enkidu. Neskôr sa spolu dostali do konfliktu, no ani jeden v tomto boji nezvíťazil, ba čo viac, stali sa z nich nerozluční priatelia.

Gilgameš bol syn človeka a bohyne, teda poloboh. Oplýval božskou krásou, múdrosťou a silou. Nečudo, že poľahky očaril aj samotnú bohyňu plodnosti, lásky a vojny, bohyňu Ištar. On ju však odmietol a to sa jej vôbec nepáčilo. Rozhodla, že jej pomstu neprežije ten, ktorý nie je z bohov. A tak Enkidu v horúčkach prichádza o svoj život. Nárek Gilgameša nad mŕtvym telom priateľa je jednou z najdojímavejších pasáží starovekej literatúry. Smútok však nebol to jediné, čo prežíval. Zľakol sa smrti. Z jednej tretiny svojho bytia bol stále len obyčajný, smrteľný človek a vec, po ktorej naozaj túžil vonkoncom nebola žena. Bola ňou nesmrteľnosť.

Dá sa nesmrteľnosť nejako dosiahnuť?

Vydal sa teda na cestu za Utanapištimom, jediným preživším potopy sveta a teda bohmi obdarený večným životom. No Utanapištim, človek, ktorého príbeh sa až príliš podobá na ten biblický o Noemovi, Gilgamešovi nedokázal pomôcť. V závere príbehu sa zronený Gilgameš žaluje zo svojho trápenia:

„Márne som vykonal viac ako iní ľudia, márne som viac vytrpel. Nemôže nájsť večný život ten, kto je z ľudského plemena.“

Vďaka hlavnej myšlienke eposu však vieme, že Gilgamešovi sa jeho prianie predsa len z časti splnilo. Zanechal po sebe príbeh, posolstvo, dokonca aj fyzickú stopu – vybudované hradby.

„Nemôže nájsť večný život človek, môže si však zachovať večné meno. Svojím dielom si sa stal nesmrteľným, hrdina Gilgameš.“

---

Hebrejská staroveká literatúra

Hebrejská staroveká literatúra je najmladšou zo všetkých starovekých literatúr a jej nositeľom bol židovský ľud. Od sumerskej sa odlišuje hlavne jej základným znakom, ktorým je monoteizmus, viera v jedného jediného Boha, teda úplný opak polyteizmu. Táto literatúra má veľmi výrazný náboženský charakter. Svedčí o tom už len fakt, že jej najreprezentatívnejšie diela patria do posvätných kníh.

Dochádza tu k odklonu od kultu tela ku kultu duše. Ľudia vnímajú svoj pozemský život ako prípravu na ten posmrtný. Žijú vzorovo, podľa božských zákonov, pričom Biblia je pre nich alfou a omegou. Vieš, na aké dve časti sa toto rozsiahle epické dielo rozdeľuje?

---

Biblia

Biblia či Sväté písmo je kniha dvoch veľkých náboženstiev – židovského a kresťanského. Patrila a patrí celému ľudstvu. Je jedinečným a neprekonateľným literárnym dielom. Príbehy v nej odjakživa fascinovali spisovateľov, inšpirovali básnikov, no hlavne boli dostupné v duchovných životoch obyčajných jednoduchých ľudí. To jej určite na popularite neubralo, práve naopak.

Rozdeľuje sa na Starý a Nový zákon. Rozdiel medzi nimi si zapamätáš ľahko. Stojí totiž medzi nimi významná postava Biblie – Ježiš Kristus. Starý zákon obsahuje 46 historických, poučných či prorockých kníh, z ktorých takmer všetky podrobne mapujú dejiny izraelského národa a zároveň všetky udalosti, ktoré sa odohrali pred narodením Ježiša. Príbehy a podobenstvá z jeho života nájdeme v Novom zákone, ktorý sa datuje od jeho narodenia a patria sem aj 4 evanjeliá (Marek, Matúš, Lukáš, Ján), Skutky a listy apoštolov, Apokalypsa a zhrnuté dejiny prvotnej cirkvi.

V predchádzajúcom odseku spomínam slovo podobenstvo, čo je jeden z ďalších žánrov starovekej literatúry. Podobenstvá alebo paraboly sú jednoduché príbehy z reálneho života podané formou metafory, použité pre znázornenie duchovnej pravdy alebo zásady. Ježiš Kristus často učil v podobenstvách a preto je ich autorstvo pripisované práve jemu.

No a za zmienku tiež určite stojí, že za najstarší starosloviensky preklad Biblie vďačíme vierozvestcom Cyrilovi a Metodovi.

---

Antická staroveká literatúra

Postupne sa dostávame do druhej časti starovekej literatúry, ktorú predstavujú grécka a rímska staroveká literatúra. Ako som už v úvode spomínala, hrá v dejinách literatúry dôležitú úlohu. Spája sa totiž so vznikom kultúrnych hodnôt, ktoré dodnes ovplyvňujú európsku literatúru a väčšinu literárnych žánrov.

Magický obraz sveta primitívneho lovca sa mení na mytologický. Mytológia je termín, ktorý dokonalo definuje antiku a obsahuje všetko, čo dnes nazývame náboženstvom, vedou, umením a filozofiou. Všetky staroveké orientálne i európske mytológie majú toho veľa spoločného, napríklad, hovoria o vzniku sveta. Grécka mytológia je stále prítomná aj v dnešnej civilizácii. Je inšpiráciou románov a filmov, divadelných hier, ale aj komiksov a kreslených seriálov. Výrazne poznačila aj súčasné európske jazyky.

Gréci v mýtoch, eposoch a drámach zobrazovali ľudí ako krásnych, múdrych a statočných hrdinov. Rímska poézia sa zase viac priblížila k radostiam života, ospevujúc lásku a priateľstvo, mladosť, víno i prírodu.

Harmónia tela a duše

Postavy antickej literatúry sú naďalej podriadené bohom, ktorých je opäť niekoľko – v dielach prevláda polyteizmus, viera v mnohobožstvo. K polobohom a premenám človeka na boha (apoteóza) sa pridáva osudová neodvratnosť (ananké). Aby tých tajomných názvov nebolo málo, oplatí sa zapamätať si aj slovíčko kalokagatia. Predstavuje harmóniu tela a duše, jednotu ľudskej krásy i dobra, inými slovami, ideál človeka, ktorý je krásny, fyzický zdatný, no nechýba mu ani múdrosť a morálna vyzretosť. Filozofi Platón, Sokrates alebo Aristoteles, ktorých mená určite nepočuješ prvý krát, kalokagatiu viac ako uznávali.

„Umelecké dielo vyžaduje rozumného diváka, ktorý sa neuspokojí s potešením pre oči, ale ktorý vie tiež uvažovať o tom, čo vidí.“

A čo taký Homér? Jeho dielo zachytáva početné mýty, významné vojenské výpravy či slávnu trójsku vojnu. História ho predstavuje ako slepého potulného básnika a speváka. Význam jeho pôsobenia nesiaha len do starovekého Grécka, napríklad v slovenskej literatúre sa ním inšpiroval aj Ján Hollý. Autorovi eposov Ilias a Odysea slabší zrak rozhodne na talente neubral.

---

Homér – Ilias a Odysea (asi 9. – 8. storočie pred n. l.)

Literárni kritici sa často v súvislosti s Iliasom a Odyseou dohadujú o tom, či vlastne tieto diela vznikli naraz a či je Homér autorom oboch eposov. Nebol súčasníkom udalostí, o ktorých písal, nesmieme zabudnúť, že hovorí o časoch spred približne 500 rokov a Trója bola dlho len mestom, o ktorom si vedci mysleli, že existuje iba vo fantázii slepého básnika. Tak či onak, ide o najznámejšie hrdinské eposy, vďaka ktorým Gréci začali Homéra uctievať ako poloboha a jeho slová považovali takmer za prorocké.

Krátke zhrnutie deja

Ilias

Hrdinský epos číslo jedna, Ilias, zachytáva úsek udalostí z bojov o Tróju. Vojna sa začala z dôvodu únosu krásnej Heleny. Achilles, jedna z hlavných postáv diela, sa však odmietol zapojiť do tejto „šarvátky“ a tak iba požičal svoju zbroj istému Patroklovi, ten však neprežil súboj s trójskym hrdinom Hektorom. Epos vrcholí bitkou Achilla s Hektorom, z ktorej ako víťaz vyjde práve Achilles.

Zdá sa byť neporaziteľným, teda až dovtedy, kým Boh Apolón nenavedie šíp Parida tak, aby zasiahol jediné zraniteľné miesto na jeho tele – jeho pätu. Áno, keď dnes niekto medzi rečou spomenie, že jeho Achillovou pätou je ranné vstávanie, je tam istá pravdepodobnosť, že má nastavených minimálne 10 budíkov, ktoré pravidelne odkladá. Ide o frazeologizmus popisujúci slabú stránku či zraniteľné miesto človeka. Epos končí dobytím Tróje ľsťou – pomocou pasce obrovského dreveného koňa, ktorý sa viac spomína až v Odysei.

Odysea

Druhý hrdinský epos opisuje dobrodružstvá gréckeho hrdinu Odysea, po ktorom je aj pomenovaný. Ten po skončení trójskej vojny blúdi svetom, plaví sa po mori, popritom si pohnevá boha Poseidóna, čarodejnica Kirké premení jeho druhov na prasce, zaľúbi sa do krásnej nymfy, úspešne sa vyhne čarovnému zvádzajúcemu spevu sirén a zostúpi až do samotného podsvetia. Celkom dobrý roadtrip, že? V podsvetí s dušami mŕtvych dlho nepobudne, posielajú ho späť na rodný ostrov Itaku, kde sa stretne so svojím synom, ktorý ho celý čas vytrvalo hľadal.

---

V týchto, no aj ostatných starovekých eposoch sa teda dozvedáme o hrdinských postavách, ktoré okrem toho, že ochraňujú svoju ríšu, hľadajú samých seba a to, kam patria, tak ako aj Odysesus. Bohovia a nadprirodzené sily, ktoré ich na tejto ceste života stretávajú, sú k nim raz dobrí, raz zlí.

Staroveká dráma

Pri staroveku je určite potrebné spomenúť aj jeden zo základných literárnych druhov – drámu. Aj keď sa súčasné divadlo veľmi odlišuje od toho antického, základy pochádzajú práve z neho. Repliky, dialógy, autorské poznámky, dejovosť, akčnosť, obrazovosť či hovorovosť, to sú všetko znaky drámy. Aká však bola antická staroveká dráma?

Jej rodiskom je, ako inak, antické Grécko. Typická antická dráma musela spĺňať niekoľko podmienok. Jednou z nich je aj jednota miesta, času a deja. Má teda ísť o jednoznačný príbeh nepresahujúci jeden deň a to bezo zmeny miesta deja. Bežná bola neprítomnosť rozprávača, ktorého úlohu plnil chór. Na spojenie slova, hudby a tanca sa nesmel pod holým nebom v amfiteátroch (miesto, kde sa divadlo zvyklo hrávať) pozerať len tak hocikto. Antická spoločnosť rozhodne nebola feministická, keď ženy zo zoznamu divákov, ale aj celého hereckého obsadenia úplne vymazala. Na divadelné hry hrané mužmi, ktorí vystupovali v maskách, a áno, prezliekali sa aj za ženy, sa teda chodili pozerať iba muži. Častým javom boli aj topánky s vysokými podrážkami, takzvané chodule.

A teraz niečo krátko ku kompozícii a základným žánrom drámy ako takej.

• vonkajšia kompozícia:
  • dejstvá (oddelené spúšťaním opony)
  • výstupy (zmena počtu postáv na javisku, prípadne zmena rekvizít)

• vnútorná kompozícia:
  • 1. expozícia/úvod (uvedenie času deja, prostredia, hlavných postáv, …)
  • 2. kolízia/zápletka (rozhodujúca udalosť vplývajúca na vývin a priebeh deja)
  • 3. kríza/vyvrcholenie (najčastejšie konflikt medzi hlavnými postavami)
  • 4. peripetia/obrat (retardujúci prvok, komplikácia)
  • 5. katastrofa (rozuzlenie, riešenie konfliktu, záver)

Komédia

Komédia alebo veselohra je dramatický žáner, ktorého úlohou je zobrazovať smiešnosť, komickosť a nezmyselnosť stránok každodenného ľudského života. Vysmieva sa z mravov či zlých vlastností, dopĺňa ju veselý sprievod spevu alebo hlučná zábava. Aj keď bola pôvodne určená pre nižšie postavené vrstvy spoločnosti, obľúbil si ju takmer každý, veď ktorý človek by aj dnes nemal rád zábavu a smiech. Autormi starovekých komédii boli napríklad Aristoteles alebo Plautus.

Tragédia

Imitácia vážneho činu, príbeh, ktorý sa posúva konfliktami a vyrieši sa smrťou postavy, veľakrát nie len jednej, to je tragédia. Čerpá námety z báji a mýtov. Strach a súcit, ktoré divák pri sledovaní tragédie zažíva, by mali spôsobovať katarziu, niečo ako duševnú očistu. Pôvodne sa tragédie hrávali pri oslavách na počesť boha vína a divokých večierkov, boha Dionýza. Odkrýva v postavách reálne, dôsledné charaktery.

Takou postavou bola aj žena z tragédie, ktorá nesie jej meno. Žena, ktorá sa rozhodla konať podľa svojej vlastnej vôle a svedomia, a svoj čin hrdo obhajovala až do samého konca. Ak ti práve napadlo meno Antigona, máš pravdu.

---

Sofokles – Antigona (asi 496 – 406 pred n. l.)

Antigona je staroveká tragédia skladajúca za z prológu, 5 dejstiev a epilógu, pričom jednotlivé dejstvá sú od seba oddelené zborovými piesňami. Nezmyselný nátlak krutého panovníka sa dostáva do konfliktu s ľudskou túžbou ísť si vlastnou cestou a stáť si za svojím názorom. Aký osud postihne toto konanie? To sa dozvieme jedine na kráľovskom dvore kráľa Kreona.

Krátke zhrnutie deja

Antigona, Isména, Eteokles a Polyneik sú súrodenci, deti tébskeho kráľa Oidipa. Žijú na dvore matkinho brata Kreona a ich rodinu postihne nešťastie. Obaja bratia sa v boji o trón zabijú. Kreon dá s poctou pochovať obrancu mesta Eteola, zakáže však pod trestom smrti pochovať Polyneika, ktorý prišiel na čele nepriateľských vojsk. Jeho telo pohodia za mesto, odsúdené stať sa potravou pre divú zver. Isména sa kráľovho zákazu zľakne, ale jej staršiu sestru Antigonu to nenechá chladnou. Neváha a napriek kráľovmu zákazu svojho brata pochová. Strážcovia zistia, že mŕtvola zmizla a netrvá dlho, kým Antigonu pristihnú pri tom, ako kope hrob. Privedú ju pred kráľa a tu sa začína konflikt, v ktorom hrdo obhajuje svoj čin.

ANTIGONA: Boli obaja z tej istej krvi ako ja!

KREON: A prečo uctievaš tak bezbožne len jedného? Plienil túto zem! Tvoj druhý brat ju bránil!

ANTIGONA: Nieto medzi nimi rozdielu pred tvárou smrti.

KREON: Vždy je rozdiel medzi zlým a dobrým!

ANTIGONA: Ale ja som prišla na svet milovať, nie nenávidieť!

Kto zvíťazí v tomto boji argumentov?

No jej priznanie a odôvodnenie pre kráľa nestačí, chce Antigonu potrestať. Tu sa do konfliktu s Kreonom dostáva i jeho syn Haimon. Jeho argumenty majú osobný (láska k Antigone) ale i všeobecný občiansky charakter (vidí nespravodlivosť, celý ľud Téb s kráľom nesúhlasí).

„Nebuď teda ďalej presvedčený, že je správne iba to, čo povieš ty, a iné nič! Ten, kto si myslí, že len sám je rozumný, že jedine on má dar jazyka a ducha, býva obyčajne prázdny.“ – Haimon

Antigona však prehráva svoj boj s neústupným a mocným vladárom, ktorý ju posiela do hrobky, kde ju necháva samú a bez jedla.

„Ja, ktorá ešte nevie, čo je svadobný spev, čo je manželstvo, deti, musím odísť, opustená priateľmi – a za živa! – do ríše mŕtvych! Zbožný čin mi vyčítajú ako bezbožnosť! Ak sa aj bohom vidí správnym moje potrestanie, možno prídem na to, v čom som chybila! Ak ale urobili chybu pozemšťania, nežičím im väčšie zlo, než akého sa dopúšťajú voči mne!“ – Antigona

Ku Kreonovi prichádza niekoľko veštcov a všetci ho varujú pred sledom tragických udalostí, tým však kráľ už nedokáže zabrániť. A ako to v „poriadnej“ antickej tragédii býva, preleje sa mnoho zbytočnej, nevinnej krvi. Príde k hrobke, no spolu so svojimi radcami nájdu Antigonu už bez života – obesenú. Tu zrazu pri nej stojí Haimon. Zo zármutku nad stratou milovanej chytá meč a pred očami otca si ho vrazí do pŕs. Keď sa to dozvie jeho matka Eurydika, tiež si siahne na život. A Kreon? Ten v tom momente pochopí, že jeho rozhodnutia boli nesprávne a chce zomrieť, pretože už nemá prečo žiť. Necháva sa odviesť a zatknúť.

„Smrť za čin, ktorý je milý bohom i ľuďom, je krásna smrť.“

To sú slová hlavnej postavy tragédie Antigona (rozhlasová hra tu -> https://www.youtube.com/watch?v=ASMiTAlV5N0), ktorej konanie spočíva v rozhodnom a neochvejnom čine, ktorý pramení z presvedčenia zachovávať vernosť starým a morálnym príkazom. Tragickým sledom udalostí nastáva typické vyvrcholenie a katarzia, ktoré s divákmi otrasú. Odvaha mladej Antigony je rozhodne inšpirujúca a zaradiť ju tiež môžeš do výrazných revolučných ženských postáv, pokiaľ by sa ťa na maturite spýtali práve na ne.

Ostáva na čitateľovi vytvoriť si názor na to, ktoré činy či rozhodnutia mohli zabrániť takému veľkému nešťastiu, no Sofokles po sebe zanecháva dielo, ktoré je aj po niekoľko tisíc rokov stále aktuálne. Aj preto je nevyhnutne dôležité neustále obohacovať a rozširovať dedičstvo, ktoré nám antická kultúra zanechala. Platí, že ak naň niektorá doba pozabudla, tým viac si ho musela nasledujúca doba pripomínať.

---

Ostatné staroveké žánre

Ako úplne posledné si prejdeme niekoľko žánrov, ktorých vznik či hojné používanie tiež patria do starovekého obdobia.

BÁJKA = postavy zvierat s ustálenými ľudskými vlastnosťami; personifikácia; nepriame pomenovania; mravné ponaučenie; vysmievanie sa zlu (Ezopove bájky)

ANEKDOTA = krátky príbeh s neočakávaným humorným zámerom; vtip; duchaplnosť; pointa

ÓDA = lyrická báseň; nadnesenosť/pátos; oslava človeka, národa, slobody, prírody; reflexívna (úvahová) lyrika

ELÉGIA = žalospev; pohrebný spev; žiaľ nad smutnou udalosťou

EPIGRAM = satirický nápis stručne vyjadrujúci životnú pravdu; nastolí problém a prekvapivo ho vyrieši

EPITAF = nápis na náhrobnom kameni vystihujúci život zosnulého

---

Tak to by bolo z tohto obdobia asi naozaj všetko. 🙂 Staroveká literatúra je skutočne zaujímavá a diela z nej sú podľa môjho názoru ľahko zapamätateľné. Verím, že ste si nadobudnuté vedomosti zopakovali a možno sa priučili aj niečomu novému.

Pri literárnom denníku sa vidíme opäť nabudúce, nasledujúca zastávka – STREDOVEK.

---

Do skorého čítania, Sof ! <3